Cestujeme

Cestu z Trstina cez Oresany a Senec na viedenske letisko sme starostlivo naplanovali, takze nas prakticky nemalo co prekvapit. Aj ked nejake zadrhely sa vyskytli, ked sme nevedeli trafit ku kristianovi. Takmer sme sa v senci stratili ako sme tam jazdili okolo jeho domu. Duri si ho pamatal ako taku staru barabiznu, no za dva roky co tam nebol si na tom mieste kristian postavil krasny novy domcek. Twisty vie co sa patri a tak nas ponuukol niecim na zahriatie. Ukaazal nam aj  do steny vsadenu indicku tehlu, ktoru si priniesol z posledneho vyletu. Zo senca sme sa cez upchaty bratislavsky obchvat prestrikovali do petrzalky, kde sme vyzdvihli mirca, janka a steva. Potom uz cesta na letisko ubiehala standardne, vypili sme co sme vypit mali a pod ho nechat sa francuzmi odviest az do kolumbie.

Apropo Airfrance... Poviete si taka spolocnost,
to budu super sluzby. Ale kde ze. Uz vo viedni nam nedovolili zobrat si na palubu prirucnu batozinu, vraj sa nezmesti. No neviem, nemal som ten pocit. V parizi sme si ju vyzdvihli a potom prebiehalo vsetko hladko. Kym sme posedavali v odletovej hale, stevo si tam rozlozil svoju kancelariu a co-to porobil. Hold, tazky zivot padaackara.  Potom nas cakal zatial najdlhsi, viac nez 10 h. let z Pariza do hlavneho mesta Kolumbie, Bogoty. Tak to bol vcelku zahul.

Navyse frantikom asi nikto nepovedal ze leti slovač, a tak uz v druhej polke letu nebolo k dispozicii pivo ani vino. Mirec si zo zufalstva musel dat paradajkovy dzus. V bogote na letisku sme si vymenili ich menu a skoro sme sa stali milionarmi. Za kazde jedno euro  sme dostali 3300 pesos. Stihli sme dat po jednom pivku, dalsie uz sme nedostali.  Po polnoci vraj uz alkohol na letisku nepredavaju. Casniicka nam s usmevom ponukla vodu alebo dzus. Nepochodila.
Povytahovali sme skrabosky na oci, nafukovacie vankusiky a petlenko aj nafukovacku 😁. Noc sme predriemali v letiskovej hale.

Rano o 9. sme sa letecky prepravili do mesta Pereira, odtial taxikmi do nasej cielovej destinacie, mestecka Roldanillo. Uz vyhlady z taxikov na okolite hory, mestecka a ludi nas spomienkami a pocitmi preniesli do Indie. Ubytovanie nas hned ocarilo. Juhoamericky styl s peknou zahradkou, palmami, bananovnikom a bazenom.

Studena sprcha v miestnej vlhkej a teplej klime padla kazdemu vhod a potom podho vsetci do centra mesta na obed. Slepacia polievka s paprckami a vnutornostami padla vhod a tri objednane pecene kurcata s varenymi zemiakmi sme ani nevladali zjest. Vecer sme si v altanku dali spolocny letecky brifing, Stevo nam povysvetloval ako sa tu lieta a potom sme sa unaveni postupne vytracali do posteli.